Zjazvená nádej

20. ledna 2011 v 21:23 | Nobu |  ...Only one...
aaaaaaaa
Jedna z mála hetero vecí, ktoré som kedy napísala xD a toto je doknca staré už asi 3 roky... xD temou je sebapoškodzovanie... Dačo, na čo som extrémne háklivá. Dačo, čo vo svojej blízkosti neznesiem... a zároveň istá motivácia či výstraha na tento zasa raz kilometrový blábol ... xD Toť vše xD



Kilometer... Ešte preklatých tisíc metrov ma delilo. Momentálne som bola maminej naliehavosti nesmierne vďačná, že ma predsa len dotlačila na atletiku. Hoci len absolvovanie pol roka postačilo na zvýšenie latky mojej vytrvalosti. A tak som teda bežala... Rútila som sa chodníkmi preplnenými ľuďmi, ktorý do nekonečna omieľali príchod Vianoc. Ako ich napĺňa "stresmi" a "vykorisťuje" ich peňaženky... Tí teda mali problémy...
Automaticky som vypla a sústredila sa len na svoje splašeno búšiace srdce a páliace hrdlo od zbesilého lapania zimného vzduchu.
Nohy mi udierali o chodník samy, bez pokynutia rozumu a keď som sa vyrútila do stredu križovatky mozog nereagoval. Neprikázal mi pohliadnuť na výstražnú červenú určenú pre chodcov. Nedonútil ma zastať či vnímať klaksóny nahnevaných vodičov a zapišťanie gúm o asfalt. Riadil sa jedine hlasom srdca, ktoré sa sústredilo len na to jedno. Na to meno, ktoré zahubilo všetky myšlienky a nedonútilo ma odvrátiť pozornosť. Prerývalo sa z diaľky do mojej mysle a hoci len na pár sekúnd ma donútilo nechať ho prekĺznuť hlavou. Pritom bolo obyčajné, jednoduché, z troch písmen. No pre mňa tak dôležité a plné nádejí prelínajúcich sa s bolesťou a strachom. Strach... pohlcoval ma do svojich pevných okoví a nedonútil mi vykĺznuť z nich. Bola som voči nemu len a len obyčajné NIČ...

Cítila som ako sa každou sekundou rozpľasnem na chodníku a prinútiť ma vstať bude márne. Ne jednej strane som po tom aj túžila a naopak tá druhá polovica môjho Ja ma nútila vydržať. Vydržať pre Neho. Pre Sama.
Ráno keď jeho obvyklé miesto v školskej lavici chrlilo prázdnotou vo mne rozpumpovalo obavy. Zanechala som mu desiatky odkazov, prosebných vyzváňaný a zúfalých SMSiek no, neozval sa... Už to ma donútilo báť sa o neho.
Nechcela som ani na stotinu spomaliť. Pri rozhodovaní medzi životom a smrťou je čas to najvzácnejšie. A každučké malé zaváhanie môže zapríčiniť koniec. Smrť...
Pred očami mi prebleskovali čierne šmuhy. Hlava mi pomaly začínala reagovať na vyčerpanosť tela. Bežala som už zhruba 20 minút. Netušila som koľko kilometrov mám za sebou no vedela som jasne po čom túžim - vedieť, že Samovi nič nehrozí. Že je mimo ohrozenia. A to vo mne vždy prinútilo nohy naďalej bežať a mozog nepozastavovať sa nad prenikavou bolesťou.
Pramienky vlasov mi z pod čiapky vyťahoval vietor a tisol ich na tvár. Štvalo ma to, ale odhrnúť ich by znamenalo stratiť čas. Nahnúť Samov život ku smrti.
Chcela som sa na neho hnevať. Chcela som mu vykričať do tváre, že je obyčajný zbabelec, ktorý nemá pevnú vôľu, že znova nedodržal slovo a podvolil sa opäť raz tomu svinstvu, ktoré sa stalo jeho "zmyslom života", i keď smrti by bolo výstižnejšie. A naopak moje srdce priahlo len po tom ako ho objímem. Ako sa pritisnem k jeho búšiacemu srdcu a pobozkám stále teplé pery. Túžilo vedieť, že žije... A vzápätí si na povrch kliesnili cestu výčitky. Mala som na jeho súčasnom stave významný podiel...
Keby som sa nebola hrala na Pani Urazenú a pomohla mu! Lenže ja nie.. Hrdosť mi to nedovolila. Tá ma nabádala vykričať mu, že nedodržal slovo, ktoré mi dal. Že s tým
už skoncuje k čomu sa však nikdy nedonútil. Jednoducho som sa mu odvrátila, i keď s bolesťou naplneným srdcom, ale predsa.
Hoci ma výčitky a láska k nemu dokopali späť neprestávalo ma hrýzť svedomie, že všetko mohlo byť úplne inak... Keby som mu poskytla opornú náruč a zúfalé slzy zotrela jemným bozkom všetko by možno bolo iné. A ja som si práve, že nabíjala do hlavy, že by to určite bolo iné.
Nohy mi začali pomaly vypovedať službu. Došľapovala som len tak-tak a veľa nechýbalo od toho, aby mi nos frnkol o asfaltku. Aspoň, že hlavnú časť cesty som mala za sebou.
Preletela som bránou mestského parku a pocítila jemný príznak víťazstva. No neprestávala som tryskovať až do najhlbšej a najzaostalejšej časti. Nedokážem uprestniť prečo som mala pocit, že by mal byť práve tu... Jednoducho čosi vo mne, akási malá dušička intuície to vycítila a hnala ma vpred. Zvyčajne, keď Sam neprišiel do školy, práve kvôli tomuto, skončil na tomto mieste. Na srdci mestského parku. Jeho doráňané telo spočinuté na tráve. Zápästia či iné časti teľa podliate krvou. A vo vrecku čepeľ, žiletka inokedy len obyčajný kúsoček skla.
Vtedy sa mi kolená podlamujú a hlava zbesilo šalie. Vedela som, že môj zmysel života sa uchýlil k seba poškodzovaniu... K nechutnému svinstvu. Jeho telo bolo posiate stovkami drobných miestami aj 6 cm jazvičkami. Balansoval na tenkej hrane a nič s tým nerobil. Vedela som, že Sam nemal ľahký život... Oco bol závislý na drogách a Samovu mamu často bil. Jemu ostávalo len chrániť matku a mladšieho bračeka. Po roku bolesti a strachu odsúdili jeho otca za vraždu. Za vraždu vlastnej manželky... Samovej mamy. Vtedy sme už spolu chodili a Sam mi všetko rozprával. Videla som ho plakať. Videla som jeho oči sté razy vyroniť slzy a moje ramená mu vždy boli útechou. Sama a jeho bračeka si vzala k sebe starká. Myslela som, že už bude v pohode, že všetko bude fajn a jeho život zasiahla ďalšia rana. Samov brat neprežil autohaváriu... To ho položilo. Nebolo možné ho utíšiť. Trpel. Prišiel o všetko. A potom sa to začalo... Milión krát opakoval, že chce byť mŕtvy a hoci sa o to pár krát pokúsil napokon zistil, že to nemá cenu a tak sa uchýlil len k jednému : týraniu svojho tela...
Bolo to smutné. Prosila som ho nech toho nechá a on mi dal slovo. Ale v skutočnosti to pre neho neznamenalo nič. Len plané pre neho úplne bezvýznamné sľuby... A aj napriek tomu nedokázala som zahubiť to čo som k nemu cítila. Milovala som ho vtedy keď sme boli šťastní a situácia nebola tak zlá. Kedy sa dokázal smiať a jeho telo bolo čisté. Milujem ho teraz, i keď viem, že to už nie je rovnaké, ale nádej vo mne stále víťazí. A budem ho milovať aj po tom či o moju lásku stáť bude alebo mu bude naopak ľahostajná.
Konečne mi bol na dosah. Už len pár desiatok metrov. Rysovalo sa predo mnou zničené, polámané, chátrajúce kedysi detské ihrisko. V najjužnejšej časti stál vysoký múr. Kedysi predstavoval horolezeckú stenu s vybavením a zaobstaranou bezpečnosťou. Ako malá som sa sem chodievala hrávať. V súčasnosti sa však na stene odrážali len hrubé praskliny, trhliny a množstvá grafitov. Poznačil ju ako čas tak aj drzí návštevníci. Vyzerala rôzne len určite nie bezpečne a zaujímavo. Ideálna skrýš.
Odrazu sa ma zmocnila panika. Čo ak uvidím Sama vykrvácaného a mŕtveho?
Čo ak sa dozviem, že jeho pery neprenesú jediného slovka a jeho dlane nespočinú na mojich vlasoch? Nezrútim sa? Dokážem si zachovať chladnú hlavu?
Desať metrov... lapám po dychu. Sedem metrov... nohy mi burcujú. Štyri mozog exploduje. Jeden... očné lalôčiky sa podlievajú slzami. Nula... Stena...prázdnota, strach, pekelná bolesť.
Nohy nevydržia ťarchu tela a padám k zemi. Hlava mi drcne do piesku a lapám po vzduchu.
Na sekundu zavriem oči aby som zastavila vír farieb, ktorý sa mi naskytol.
Nie...Nie! Teraz nie! Som už predsa tu! Musím sa pozviechať! Jediný pohľad a zistím ako na tom Sam je. Dolné končatiny akoby nespolupracovali so mnou. Dokonale sa mi odcudzili. Oči sa čím ďalej viac podlievali a začínali páliť. Slzy mi stekali po líci a miešali sa s vrstvou snehovej pokrývky na piesku. Cítila som sa nevládna. Nedokázala som sa prinútiť vstať.
Úbohosť! Dokonalá úbohosť mojej osobnosti! Môjmu chlapcovi ide o život a ja padám vyčerpaním od behu?! Slaboch! Padavka!! No tak! Vstávaj! Už aj kmitaj hore! Prikazoval mi mozog. Bolo to ako vnútorný boj. Myseľ chcela bojovať, ale telo sa radšej vo pred poddávalo. Nie! Nie!! Nesmiem tu už ďalej ležať! Musím pomôcť Samuelovi! Nechty sa mi zaryli do dlaní ako som ich stisla do pästí. Telo ležiace na bruchu som nútila k pohybu. Päste som zaryla do mokrého piesku a nohy snažila skrčiť pod hrudník. Pritiahnuť ich k telu. Vedela som, že mi to trvá celú večnosť, ale napokon sa mi to predsa len podarilo. A odrazu ten zvuk... Alebo hlas... To slabunké zastonanie ma vyšvihlo do stoja. Rázom som prikovala nohy do piesku a aj cez hmlistú myseľ sa snažila sústrediť. Bol to Sam! Vedela som to! Ten ston musel patriť jemu!
Jediným krokom som sa ocitla za stenou. Začal mi dochádzať kyslík. Pľúca mi trhalo a hrdlo ovievali plamene. Hlava nevnímala nič len dookola mi poskytovala obraz.
Samovo bezvládne telo sa rozpínalo na slabo zaviatom snehovom trávniku. Hnedé vlásky mu spadali do očí. Tvár opretá pravým lícom v piesku. Očné viečka stisnuté k sebe. Pery bez náznaku slova. Kedysi hrubé, statné paže mal zaborené v hnedastom tričku. Nemal na sebe ani len mikinu hoci vonku trielil chlad zimy. Nedokázala som prinútiť zaslzené oči zistiť či sa jeho hrudník ešte chveje, bála som sa odpovede...
Dopadla som na kolená
tesne pri ňom. Hlava sa mi točila a nedokázala mi poskytnúť plynulý obraz. Dlaňami som sa zaprela do piesku a ťažko lapala po vzduchu
Samovo telo tam ležalo tak krehko a zraniteľne. Štíhli hrudník sa strácal pod vlneným tričkom. Schudol. Príšerne schudol...
Pokúšala som sa upokojiť. Spomaliť dýchanie a tok myšlienok. Zodvihla som hlavu a zahľadela sa do jeho tváre. Bola tak krehká. Podopierala som sa už len jednou rukou a druhou som mu prechádzala po skrehnutej čeľusti. Na svoj vek mal tvár ako batoľa. Pery boli ľahučko popraskané. Opatrne som prešla po jednotlivých ryhách obopínajúc ich.
,,Sam," pošepla som. "Prečo Sam? Prečo si zasa nedodržal sľub?" drala som cez vzlyky. Prešla som mu končekmi prstov po studenej vystúpenej kľúčnej kosti a po dĺžke ramien. Boli chudé až ženské. Opatrne som kĺzala po vnútornej strane lakťa až ako dotykom tak aj pohľadom spočinula na dorezanom zápästí. Päť trhliniek a pomaly zasychajúcich potôčikov krvi sa prelínali. Päť zjazvených nádejí. Každá rana mala najmenej 4 centimetre. Vedela som, že to isté spočíva aj na jeho druhej ruke.
"Nevydržal si!" zrevala som. ,,Prečo si to spravil? Pre...prečo?!" hlas sa mi zlomil. Začínala som prechádzať časťou záchvatu. Záchvatu, ktorý bol vrcholom môjho šialenstva.
"Lori..," počula som jemný šepot. Šepot môjho mena. Zodvihla som oči sklopené k rankám a uprela pohľad do tých jeho. Zahĺbila som sa do nich. Tyrkysová zeleň. Cítila som ako sa do nej vpíjam. A pomaly zanikám.
,,Lori...," zopakoval ešte tichšie.
,,Som tu. Len vydrž. Zavolám záchranku. Neboj sa. Zlatko, všetko bude dobré. Všetko bude zasa fajn..." snažila som presvedčiť samú seba.
Vtedy som pocítila ako mi jeho studená dlaň uchopila zápästie. Jeho krv sa odtláčala na mojej pokožke.
,,Nie...nie...teraz...nie...," vravel s ťažkosťou. Klepal sa. Chytro som sa vysúkala z bundy a prikryla ho ňou. Pery mu naberali fialkastý nádych.
,,Ale-" chcela som namietať no, zovretie zosilnel.
,,Prepáč," Jediné slovo. Len jedno, ktoré som však počula vykĺznuť z jeho pier toľké razy... ,,Odpusť mi. Pro...prosím...Lori... Ja...Ja som debil viem... zničil som to... vše...všetko to krásne. Som pa...padavka. Hlu...hlupák," ponižoval sa. ,,Ne...nezaslúžim si ťa. Nie nie... ne... nemôžeš stále trpieť. Ne... nestojím ti za to, aby si za... za mňa vyronila je...jedinú
slzičku. Trápim se...seba, ale, ale teba nie... tebe nechcem u...ubližovať. Lori, o... odpusť mi o odpusť, že som,..."
,,Vieš predsa, že to tak nie je! Sam! Ja to chápem! Chápem všetko. Pretože ťa milujem. Nadovšetko na svete. A neľutujem ani sekundy strávenej s tebou. Uvidíš mi to spolu zvládneme. Pôjdeš sa liečiť a-"
,,Nie," znova ma prerušil. ,,Už nie je čas. Je, je neskoro...Len mi pro...prosím o...odpusť. Lo...Lori..."
,,Samozrejme, že ti odpúšťam! Aj keď nie je čo," pochytila ma znova hystéria, keď sa mu oči zomkli k sebe. ,,Sa...Sam?! Sam počuješ ma? Sam!" revala som. Znova ich pootvoril. Slabunko a s ťarchou.
,,Milujem ťa Lori. Vždy som ťa ľúbil a vždy aj budem. A ak mám byť ži...životu za dačo vďa aa čný tak tak je jedine za teba," znova zavrel viečka.
,,Sam," vyjachtala som.
,,Pobozkaj ma. Pr...prosím už len raz. Jeden je jediný raz," neotvoril oči. Nevládal. Zasmrkala som. Pustil moje zápästie a ruku mi zaboril do vlasov spadajúcich na ramená. Pritisla som sa k nemu. Jemne zohla nad jeho tvár. Cítila som jeho slabunký dych.
,,Milujem ťa," zašepkala som.
,,Aj ja ťa milujem Lori," zašepkal tiež a naše pery skvitli v jedno. Priložila som tie moje horiace strachom k tým jeho skrehnutým chladom. Pravou rukou som mu vzala tvár do dlane. Slabučko, jemne sme si navzájom oplácali bozky.
,,Vždy ťa budem mi...milovať," dodal. Vtedy jeho krehké pohyby pier ustali. Ruka zaborená do mojich vlasov mu skĺzla s úderom na zem. Jemne som sa odtiahla.
,,Sa...Sam?" pošepla som. ,,Sam!! Preboha nie! Nie! Sam nie!!" zarevala som. Líca mi zapĺňali slzy. Pľúca zadúšali vzlyky. Duša zomrela spolu s ním...

XXX

Už je to rok... Rok Od Samovej smrti. Kto naozaj miloval vie, že nič podobné k nikomu nikdy nepocíti. Do dnes mám na perách náš posledný bozk.
Jemne som prechádzala prstami po jeho mene vytesanom v náhrobnom kameni
Samuel Mint.
Dátum narodenia: 5.Júla 1990
Dátum úmrtia: 2. Decembra 2007
Usmievala som sa pri pohľade na malú fotografiu vsadenú do kameňa. Bola fotená na jeho občiansky preukaz. Neznášal ju hoci mne tam pripadal krásny. Krásny ako vždy.
,,Ach, Sam. Stále ťa milujem.
Tak ako sme si to sľúbili," pošepla som s úsmevom. Zavial jemný vánok a roztapatil mi vlasy. Tak ako to Sam miloval...
Chodila som na jeho pomník týždeň, čo týždeň no už som neplakala. Bola som šťastná pretože Sam tu bol pre mňa stále. Nebolo to síce fyzicky, ale jeho duša ma obdarúvala dotykmi. Vedela som, že je konečne so svojimi najdrahšími. So svojou mamou a bračekom.
Lekári stále vraveli, že Samov život sa každým ďalším reznutím kráti. Telo nedokázalo už ďalej znášať časté zasahovanie do organizmu a neustáli prínos infekcii.
,,Tvrdohlavý chlapec. Môj chlapec," znova som šepla do zimného vánku. Perami som sa dotkla zľahka jeho fotografii a s posledným pohľadom som odkráčala preč.
Síce cítim výčitky kvôli Samovmu stavu viem, že to nikam nevedie. Napokon raz sa stretneme. A možno to bude už čo skoro...
Len malá rada : Chráňte to si čo vám je drahé pretože, keď to stratíte nezostane vám nič. Len obalamutená myseľ naplnená nepostačujúcou útechou...




 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama