Leden 2011

po 9. O.O

23. ledna 2011 v 13:49 | Nobu |  Poems
Toto je asi vážne najpresladenejšia vec, čo mi kedy vyliezla z hlavy a ešte k tomu cez deják! O.O xD hoc z počiatku to bolo úplne od veci xD Možno by som mala byť nad tým po pravde aj zhrozená,.... ale na druhej strane ak vzniká pri myšlienke na človeka, ktorého milujete.... tak mám pocit,že je každé slovo právom na svojom mieste :)

hubla bubla
Vhodený do priepasti života
Čeliaci vstriec novým možnostiam
Odkázaný sám na seba samého
Vidiaci životné peklo

Škriabeš sa na nohy, i keď padáš k zemi
Nekonečne veríš a dúfaš v zmeny
Nestrácaš vieru v samého seba
Len vďaka tomu verím v teba

Nádej, životná nádej
Krehké spomienky vzťahujúce sa na ne
Viera, viera v teba
Tak nezahub ju nech zostane večne bdelá

Darujem ti objatie za jedine tvoj úsmev
Darujem ti bozky za jedine tvoje slová
Darujem ti srdce a samú seba
A jediné, čo mi postačí, je myšlienka, že ti na tom záleží

Vďaka tebe má život cenu žiť
Pre teba srdce túžbu biť
Pery cítiť tvoje
Dlane cítiť dlane
Oči vidieť teba
Myseľ fantázia zžiera

A možno je to len naivnosť lásky
A možno len žijem pre rozprávky
A možno mám svoj vlastný svet
V ktorom miesto mať ty vždy budeš

Preto neber mi sny, nenič túžby
Dopraj im slobodu na večné veky
Priletíš
Odletíš
Stratíš sa v dave
Moje srdce bude však počuť to tvoje vždy a všade...

po 8. :)

23. ledna 2011 v 13:41 | Nobu |  Poems
-.-´.... again, again, again......




Keď život odkryjú oblaky
Keď nádej spoza nich vystúpi
Odhalia svetu to, čo nemá
Určí im smer a priechod deja

Hlavu si lámeš či je to správne
Otázky večné, odpovede žiadne
Len neustále pochybnosti, čo môžeš
Nepodaj sa im, bojuj za ne

Len buď raz sebou samým...

Život ti pomedzi prsty plynie
Nádeje splanú, svetlo zhasne
Stála rutina, neustále to isté
Unavuje ťa už celé tvoje bytie...

Radosť dávno hnije v zemi
Úsmev z tváre pohltili nervy
Vrásky pokryli celú tvár
Myšlienky zžiera večný žiaľ

V hlave ti hučia stále hlasy:
"Rob a konaj tak, ako sa patrí"
A kde je potom tá sloboda?
Tá povestná slobodná vôľa?

Nezomri s pocitom nudy v tele
Nemávaj svetu typom: "Urobím všetko, čo chcete"
Vzbúr sa! Bojuj za vlastné právo!
Život je len jeden, tak nech stojí za to....

po 7....

23. ledna 2011 v 13:38 | Nobu |  Poems
Hej, dneska sem toho cápem požehnane... buvahahaaa :)
hubla bubla
Pýtaš sa "Prečo?" keď nepoznáš odpoveď
Pýtaš sa "Kadiaľ?" keď inej cesty niet
Žiadaš si dôvod na miestach, ktorý nejestvuje
Túžiš porozumieť hoc oči hľadia krátkozraké

Nejestvujú dôvody
Nejestvujú poznania
Len nemé otázky a trpké sklamania

Oči vidia to, čo im človek dovolí
Duša cíti to, čo nikto iný nevidí
Srdce praská bolesťou a trhá sa na kúsky
Dačo mrie spolu s ním a nedá sa viac dokopy

Drobné smietky spomienok zapieraš jak najviac vieš
Tváriš sa, že nejestvujú, hoc vnútro nimi trpko vrie
Stískaš viečka k sebe a vravíš si, žiaden plač
No slza nemo stečie, nevráti sa opäť vzad

Skončime tie pretvárky a čeľme tvárou osudu
Stačilo už detskej hry, je načase prijať odvetu
Zodvihni hlavu a nastav tvár
Zatni dlane a ostro páľ!

Minul si cieľ?
Len tak znova...
Utekáš problémom?
Zas a znova...
Ležíš v kúte a tvár si kryješ dlaňami?
Aké typické pre slabocha na zemi...

Je neskoro... Nastáva koniec
Je po všetkom.... Premeškal si šance
Znova si to nezvládol
Znova si utiekol
Znova sa ľutuješ
Znova si chudákom

Tak sa vzchop! A zbúraj múry spomienok
Tak sa vzchop! A kráčaj cestou životom
Čeľ jej tvárou v tvár!
Ži pre seba - žiaden žiaľ

po 6. ^^

23. ledna 2011 v 13:30 | Nobu |  Poems
preboha O.O mohla som ja vôbec bývať tak depresívnym stvorením....? O.O




Pohľad uprený kdesi do prázdna
Myseľ v diaľave, pred realitou uteká
Vidí sny a nemé želania
Bolesť už necíti - Všetku zmarila

Úsmev na tvári - žiadna stopa žiaľu
Oči šťastím uprené v blahu
Spomienky pevne spútané plačom
Kľúč k minulosti stratil sa časom

Ilúzia balamutí jej myseľ
Pocit radosti nesála jej z duše
Nedá na sebe však nič znať
Už žiaden smútok, všetok ju vyčerpal

A tak len tíško sedí a čaká kdesi v tme
Čas jej však dochádza rýchlejšie ako chce
Nevníma to, ako vzápätí starne
Nevníma to, ako jej život pomedzi prsty plynie

Pomoc odmieta, ľudí odháňa
Tvári sa silná, pritom stoná
Srdce na kúsky - nezacelí už čas
Duša zmarená - nevie zas vstať

A tak plynú roky, dni
A tak zomiera v prázdnej náruči
Nik ju nezdvihne, keď padá k zemi
Nik ju neuteší, keď tisnú sa slzy

"Zbohom," šepká smrti
"Zbohom," krásne slzy
"Zbohom," viera v teba
"Zbohom," moje vnútro umiera....

po 5...

23. ledna 2011 v 13:25 | Nobu |  Poems
Toto by tu možno ani nemalo byť.... -.-´ súvisí to s dačím, čím som si prešla a nerada sa k tomu vraciam... ale keďže je to minulosť a keďže to aj tak nikto nepochopí tak si to sem dám :) Pretože, čo bolo bolo... otázne je to, čo bude :)
hubla bubla

Nevedno kde končia hranice pravdy
Nevedno kde realitu skutočnosť zračí
Naivnosť ťa pohltí v sladkých rečiach
Nádeje vzbudia prázdne slová

Odrazu snívaš o neobmedzenosti
Odrazu cítiš, že raj sa ti stvoril
Môžeš všetko - máš, čo si chcel
Sny skutočnosťou sa stali - nebo si našiel

Dni majú rázom zmysel
Slzy v nedohľadne
Myseľ reči balamutia
Oči krátkozraké

A vzápätí je všetkému koniec
Slová sté razy vyslovené, po každé zamietnuté
Raz však predsa uskutočnené, lež žiadne "ale nie" nedostavené

Sny sa ti rozbili na kusy
Nádeje rázom zmarili
Zostal len plač a nemé spomienky
Krvavé oči, diera na duši

Dúfaš, že zacelí ju čas
Veríš, že zabudneš i napriek spomienkam
Túžiš ich rozplynúť, šťastie ti uniká...

Vieš, že nič nechápeš
Vieš, že vysvetleniu nerozumieš
Túžiš pochopiť, vziať celý čas späť
Napraviť chyby, zmeniť správanie

Čo bolo sa však nevráti
Čo sa stalo sa nezmení
Len porozumenie túžiš nájsť
A praješ si znova vstať
Ísť ďalej, nehľadieť späť
Bolesť potlačiť, slzy zotrieť

"Čas všetko napraví," opakuješ si stále
Krásne báchorky, slová prázdne

Hľadáš svetlo na konci tunela
Túžiš sa zobudiť z prekliateho sna
Nie je to sen, lež holá pravda
Čeliť životu smieš, šance nepremeškať

Vzchop sa! Choď ďalej! Vravíš si, keď padáš k zemi
Po citoch viac netúžiš, všetky ti zmarili
Vnútro ti ubíja chlad
Nevstávaš - rany sa nehoja
Plačeš - hoci to sám nevnímaš
Už nič necítiš - pretože umieraš

tak povedzme po 4.?

23. ledna 2011 v 13:17 | Nobu |  Poems
Hodne, hoodne starý blábol...
hubla bubla

Tma... Akási temnota kolembá moje vnútro a tíško ho hladí dotykmi vetra
Samota... Tak jemne ma zviera v objatí nepoznania, v tichosti slova
Strach... Ten večný úder do tela a pohltenie pocitom bezmocnosti

Dosť! Prajem si nech moja myseľ viac nemyslí

Zmráka sa...
Utíchnu spevy vtáctva a jemné kvapôčky dažďa brázdi krútňava
Osamiem...
Tak ako nikdy a slzy vyletia

Kde je pokoj?
Kde sú sny?
Kde je tá večná spravodlivosť?
Prečo sa všetko končí?
Prečo nič netrvá večne?
Och, áno!
Sú to len otázky zúfalým kladené...

Pokoj sa dávno vytratil a nahradili ho spory
Sny jedným úderom zahnali zo hry
Spravodlivosť sa utápa v pohľade bezmoci
A tým sa jej prítomnosť na svete ukončí

Koniec nastáva aj v mojej hlave
A moja myseľ usína ďalej
Posledné pohľady na tento svet
Posledné dotyky tejto zeme
A moja spoveď zanikne v prázdnej fráze...

Asi to už začnem číslovať ^^

23. ledna 2011 v 13:10 | Nobu |  Poems
Nevidiac tváre, neopočujúc hlasy
Utlmiac myšlienky svetu sa stratíš...
Utvára sa nádej, ktorá srdce rozprúdi
Svet, ktorý rozumu prietok zamedzí
A až keď slza stečie po tvári, holú pravdu zračíš
V realite sa prebúdzaš, čeliť jej ráčiš
Myšlienky však silnejšie sú ako činy
Strácaš sa vo vlastnom prietoku viny
Nepadaj - bojuj!
Nesnívaj - konaj!
Nestačí túžiť
Nestačí stonať
Treba sa vzchopiť a udať si smer
Vybrať si cestu, zvoliť si cieľ

Zjazvená nádej

20. ledna 2011 v 21:23 | Nobu |  ...Only one...
aaaaaaaa
Jedna z mála hetero vecí, ktoré som kedy napísala xD a toto je doknca staré už asi 3 roky... xD temou je sebapoškodzovanie... Dačo, na čo som extrémne háklivá. Dačo, čo vo svojej blízkosti neznesiem... a zároveň istá motivácia či výstraha na tento zasa raz kilometrový blábol ... xD Toť vše xD



Kilometer... Ešte preklatých tisíc metrov ma delilo. Momentálne som bola maminej naliehavosti nesmierne vďačná, že ma predsa len dotlačila na atletiku. Hoci len absolvovanie pol roka postačilo na zvýšenie latky mojej vytrvalosti. A tak som teda bežala... Rútila som sa chodníkmi preplnenými ľuďmi, ktorý do nekonečna omieľali príchod Vianoc. Ako ich napĺňa "stresmi" a "vykorisťuje" ich peňaženky... Tí teda mali problémy...
Automaticky som vypla a sústredila sa len na svoje splašeno búšiace srdce a páliace hrdlo od zbesilého lapania zimného vzduchu.
Nohy mi udierali o chodník samy, bez pokynutia rozumu a keď som sa vyrútila do stredu križovatky mozog nereagoval. Neprikázal mi pohliadnuť na výstražnú červenú určenú pre chodcov. Nedonútil ma zastať či vnímať klaksóny nahnevaných vodičov a zapišťanie gúm o asfalt. Riadil sa jedine hlasom srdca, ktoré sa sústredilo len na to jedno. Na to meno, ktoré zahubilo všetky myšlienky a nedonútilo ma odvrátiť pozornosť. Prerývalo sa z diaľky do mojej mysle a hoci len na pár sekúnd ma donútilo nechať ho prekĺznuť hlavou. Pritom bolo obyčajné, jednoduché, z troch písmen. No pre mňa tak dôležité a plné nádejí prelínajúcich sa s bolesťou a strachom. Strach... pohlcoval ma do svojich pevných okoví a nedonútil mi vykĺznuť z nich. Bola som voči nemu len a len obyčajné NIČ...