Útočiaca fantázia plus výkec na téma "yaoi"

29. prosince 2010 v 1:11 | Nobu |  ...Yaoi/Shounen ai...
habla babla
Yaoi... Shounen ai... Homosexualita... Nazvite si to ako chcete.
Pre niekoho slová vyvolávajúce nechutenstvo, u iných zasa pocit absolútnej normálnej každodennej veci.
Žijeme v storočí, kedy ma každý právo na vyjadrenie svojich citov. Na normálny prejav lásky. Tak prečo by sa mali oni skývať? Prečo by mali stráviť celý zbytok života v pretvárke a klamstve len preto, že to niektorým osobám príde nechutné...?
Podľa mňa je svet zvyknutý na lezbičky, ale z gayov robí každý veľké "haló" a odsudzujú ich na "priteplnených", "zženštilých" priam až "prihriatých buzerantov"... Pritom sú to normálni ľudia ako každý z nás. Ktorí sú svojskí a spontáne vyjadrujúci svoje emócie. A práve naopak existujú gayovia, u ktorých by ste ani len nebrali do úvahy, že by mohli mať inú sexuálnu orientáciu...
Nejdem k tomu viac písať poviem to takto:

Pre mňa je yaoi prirodzená vec :) čo sa týka anime a mangy má v mojom srdiečku isté miestečko :) A preto mi rovnako aj hlavou už prebleslo mnoho poviedok práve na túto tému ... čiže ak yaoi tak japosnké mená a ak poviedka tak výplod mojej fantázie spútaný s vzťahom k smutným veciam a nenávisti happy endov :)

XXX
Shin... Keď zomriem, zomrieš so mnou...?
Len tma. Len prázdnota, spaľujúca telo. Len výčitky, uvedomujúce si chybu. Životný, osudný omyl, ktorý sa žiaľ nedal vrátiť späť.
Tieto pocity mi vírili mysľou. Ubíjali moje vnútro. Dávali najavo, že nič z toho sa nikdy viac nebude dať napraviť...
Potiahol som si z cigarety a vydýchol obláčik tabakového dymu. Pôsobil tak krehko, keď sa rozptýlil do ovzdušia a zmizol v pokoji noci. Tvár mi už nebrázdili slzy. Len myseľ videla to, čo sa stalo. A duša cítila nezvratnú bolesť.
Voľnou rukou, som si pretrel unavené viečka. Spánky mi drsne pulzovali od bolesti hlavy spôsobenej neustálym plačom. Ale tomu všetkému mal byť už, čo chvíľa koniec.
Znova som si potiahol z cigarety a zahľadel sa kamsi myšlienkami strácajúc sa v tme. A vtedy sa moja myseľ znova dotkla toho najcitlivejšieho miesta - Renovej smrti.

Všetko to bolo ako sen. Nie, nemohla to byť skutočnosť. Nič z toho sa predsa nemohlo diať! Pohliadol som na zdrvené tváre Renových rodičov. Boli plné nespočetnej bolesti, no nie však výčitiek, ktoré mi právom patrili a ja by som ich s očakávaním prijal. Oni tam len tak sedeli, hlavy opierajúc o seba, držiac sa za ruky myšlienkami so synom.
Mal som pocit, že každou chvíľou vybuchnem, že začnem jačať, pišťať a môj mozog exploduje. Túžil som byť pri ňom. Držať ho v náručí. Bozkávať jeho pery... A nie sedieť tu v neustálej nervozite a nevedomosti!
"Prosím, môžem sa ísť na neho pozrieť? Iba na chvíľu?" vykĺzlo roztrasene zo mňa. Renova mama najprv pohliadla na manžela a napokon unavene prikývla. Rázom som bol na nohách opúšťajúc čakáreň nasýtenú obavami. Prešiel som dlhou nemocničnou chodbou pokrytou linoleom a bielymi obkladačkami, kým som nenašiel dvere izby, v ktorých bojoval o život Ren...
Opatrne som vošiel dnu. Závesy boli zatiahnuté. Len drobné odlesky svetla vychádzali zo stolnej lampičky. Srdce mi bolestne zovrelo pri pohľade na neho. Na to množstvo hadičiek a prístrojov, ktoré ho držali s námahou pri živote.
Opatrne som pristúpil k nemocničnému lôžku, na ktorom spal. Pohliadol som do jeho bledastej tváre, ktorá bola odrazu tak chladná. Opatrne som ho pohladil po strapatých čiernych pramienkov vlasov, ktoré som tak miloval. Pritiahol som si stoličku a len tak neprítomne hľadel na neho. Vnútro mi ubíjal chlad. Akási masa, ktorá nedovolila pravým pocitom vykĺznuť von a namiesto toho, to všetko zvierala pevne uzavreté vo vnútri.
Uchopil som jeho studenú dlaň pravej ruky. Jeho útle zápästie bolo preťaté ihlou vedúcou na hadičku do infúzie. Pritisol som si ju k perám a jemne pobozkal na bledastú pokožku. A vtedy sa bariéra väzniaca moje city rozpadla na drobné úlomky...
Z očí mi vytryskli slzy. Z úst vychádzali zdrvené vzlyky. Telo pokrýval chlad a zimomriavky. Pevne som stískal jeho dlaň. Prsty tuho zakliesnené do seba.
"Po...povedz mi prosím, že ma ne...nenávidíš... Prosím po...povedz mi, že som hlupák a, že ma via...viac ne...nemiluješ! Prosím! Inak sa zbláznim! Inak ťa tu nebudem môcť nechať!" cedil som cez neustále vzlyky. Cez slzy stekajúce mi po našich dlaniach. "No tak! Ren prosím ťa! Otvor oči! REN!!!" pomaly sa mi život rúcal. Môj svet, ktorý tvoril len on, sa rázom rozpadal na drobné úlomky. Moja duša tlela na prach. Srdce pretínala bolesť. Myseľ patrila navždy len jemu.
"Ni....nikdy..." Slzy rázom ustali. Vzlyky vzbĺkli vo vnútri . Oči upierajúc na neho.
Ren sťažka dýchal. Jeho viečka boli slabunko pootvorené a vytvárali drobné škáročky. Pery sa mu jemne chveli. "Ni...nikdy by som ti ne...nepovedal, že ťa nenávidím. Pretože... ty si ... si to jediné..., čo mi...milujem..."
"Ren!" zreval som a vytryskol zo stoličky. Tá sa s hrmotom prevrátila k zemi. Tvár som mu zovrel v dlaniach nakláňajúc sa nad jeho zoslabnutým telom. "Ren ja... je mi to tak ľúto! Tak ma to mrzí! Nemal som ťa nechať šoférovať! Keby som len ďalej nástojil, aby sme si zavolali Taxík! Ty tvrdohlavec jeden! Ren ja... milujem ťa!" vypadlo zo mňa rázom od veci. Ren sa pokojne usmial a tenké škáročky zmizli.
"Nikdy si nič nevyčítaj. Pretože ty si bol to najúžasnejšie čo ma kedy .... stretl-," bolestne zastonal.
"Zavolám lekára!" Jeho ruka mi zovrela zápästie.
"Nie," pošepol hlas pomaly strácajúc sa v tme. "Len ma prosím po...pobozkaj..."
Ústa sa mi znova skrivili do vzlyku. Z očí vyhŕkli slzy. Jednu ruku som mu zaboril do vlasov, druhou opatrne podoprel bradu. "Nikdy ťa neopustím." Slabunko sa usmial a naše pery sa pritisli k sebe. Tým bozkom sme si odovzdali všetko. Dali sme si najavo, čo jeden pre druhého znamenáme. Bola to akoby sila zväzujúca nás dokopy. Boli to naše pocity, neha, láska, dôvera,... Bolo v tom všetko, čo sme si nestihli povedať. Vedeli sme, že naše životy sú spolu úzko späté rovnako ako, že dúha patrí nebu.
Cítil som ten chlad, ktorým nasiakli jeho pery. Cítil som to, čo všetko chcel povedať, hoc sily mu to nedovolili. Pretože odrazu ustali. Prestali sa kĺzať v spoločnom rytme. Ostali len tie moje zatiaľ, čo jeho chladli v tme...
"Ren? Počuješ ma Ren?! REN?!!"
Aké krásne by bolo znovu počuť vysloviť moje meno jeho perami. Aké krásne by bolo znova pocítiť jeho pokožku trieť sa o moju. Aké krásne by bolo znova vedieť, že ma miluje...
Hej Ren, pamätáš si, keď si mi prvý krát povedal, že ma miluješ? Keď si mi to pred všetkými vykričal do tváre a ja som ťa pobozkal...?
Posledný krát som si potiahol z cigarety a nechal ju pomaličky padať do niekoľko metrovej hĺbky rozprestierajúc sa podo mnou. Za mnou sa strácali hluky áut, zatiaľ, čo ma chladil studený kov mostu. Pustil som sa ho a opatrne sa vyškriabal do stoja. Naposledy som pohliadol na hviezdy. Naposledy som sa nadýchol vzduchu. Naposledy mi vietor prečesal vlasy. A odrazu som len vykročil do prázdna a moje telo sa rúcalo do tmy...
I keď mne to pripadalo akoby večnosť. Jemne som sa nechal unášať vzduchom. Ladne ma objímal a hladil doráňanú dušu. Pretože každým metrom som bol bližšie k Renovi... Pred tým ako moje telo vkĺzlo do vody myšlienky ustali. Napriahol som ruky a vkročil do moci temnoty.
Ren, vieš predsa, že som ti sľúbil, že keď zomrieš, zomriem s tebou...





 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Siwa Siwa | Web | 29. prosince 2010 v 9:02 | Reagovat

Moc krásný příběh. Když jsem ho dočetla, dojalo mě to. Vážně povedené.
Přesně tak - když miluje kluk kluka, je to něco nechutného, ale když vidí dvě holky, jen se usmějou nebo zamračí a jdou dál, ale jinak to neřeší. Proč by měli mít kluci zakázáno milovat své pohlaví? Spíše... proč by kluci měli zakázáno milovat??
Znovu chválím povídku, byla krásná.

2 Nobu Nobu | 29. prosince 2010 v 13:25 | Reagovat

Teší ma tvoj názor :)
A som veľmi rada, že sa ti poviedka páčila :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama